Island bol náš dlhoročne odkladaný sen. Divoká krajina, taká akú máme radi. Krajina hôr, ľadovcov a sopiek. V momente, keď už bolo jasné, že náš sen máme na dosah, začali sme sa hlbšie zamýšľať nad plánmi nášho krátkeho výletu. Pár mesiacov pred odletom som v článku o najkrajších túrach našej planéty našiel aj islandský Laugavegur. Za týmto slovom sa postupne objavovali pútavé cestopisy s krásnymi fotkami. Čím viac informácií sme o ňom nachádzali, tým viac sme sa utvrdzovali v tom, že práve táto túra by najlepšie splnila naše predstavy o zoznámení sa s touto krajinou. Tie dva dni s následným pokračovaním do Skogaru boli silným zážitkom, ktorý v nás dlho zostane.
Po prílete do Keflavíku sme nasadli na autobus do Reykjavíku. Keďže sme prileteli ráno a v dobrom počasí, už len cestou do hlavného mesta sme mohli obdivovať okolitú krajinu, ktorá sa nepodobala na nič, čo sme doteraz na cestách videli. Našim cieľom bola zástavka autobusu spoločnosti Trex pred mestskou radnicou v Reykjavíku, ktorý nás mal o 12:30 odviezť cez hory do oblasti Landmannalaugar. Autobus nás vysadil na autobusovej stanici. Čas do odchodu sme plánovali využiť na uskladnenie nadbytočnej batožiny v odkladacom boxe pri hlavnej ulici Laugavegur a aj na kúpu kartuše k nášmu variču, na ktorý sme mali byť nasledujúcich pár dní odkázaní. Keďže sme ešte mali čas (čo sme si spočiatku mysleli) podarilo sa nám v meste prejsť ešte pár zaujímavých miest a pofotiť niekoľko záberov. Ako sa ale ukázalo, zohnať kartušu nebolo až také jednoduché. Z garáží, kde sa nachádzal náš odkladací box sme si to namierili do informačného centra, kde sme sa pýtali na polohu radnice a obchodov, kde by bolo možné zohnať kartušu pre náš varič. Dostali sme pár tipov, ktoré nám ale nepomohli. V športových obchodoch nič, v Bónuse nič a čerpacie stanice na ktoré nás odporúčali boli ďaleko. Čas odchodu sa približoval a tak sme sa radšej pobrali na zastávku autobusu. Prišli sme pár desiatok minút pred príchodom. Ja som ešte podľa mapy vyhľadal najbližšie čerpacie stanice, ale pred odjazdom by som to pešo nestihol ani k jednej z nich.
Prvý krát na Islande
Po prílete do Keflavíku sme nasadli na autobus do Reykjavíku. Keďže sme prileteli ráno a v dobrom počasí, už len cestou do hlavného mesta sme mohli obdivovať okolitú krajinu, ktorá sa nepodobala na nič, čo sme doteraz na cestách videli. Našim cieľom bola zástavka autobusu spoločnosti Trex pred mestskou radnicou v Reykjavíku, ktorý nás mal o 12:30 odviezť cez hory do oblasti Landmannalaugar. Autobus nás vysadil na autobusovej stanici. Čas do odchodu sme plánovali využiť na uskladnenie nadbytočnej batožiny v odkladacom boxe pri hlavnej ulici Laugavegur a aj na kúpu kartuše k nášmu variču, na ktorý sme mali byť nasledujúcich pár dní odkázaní. Keďže sme ešte mali čas (čo sme si spočiatku mysleli) podarilo sa nám v meste prejsť ešte pár zaujímavých miest a pofotiť niekoľko záberov. Ako sa ale ukázalo, zohnať kartušu nebolo až také jednoduché. Z garáží, kde sa nachádzal náš odkladací box sme si to namierili do informačného centra, kde sme sa pýtali na polohu radnice a obchodov, kde by bolo možné zohnať kartušu pre náš varič. Dostali sme pár tipov, ktoré nám ale nepomohli. V športových obchodoch nič, v Bónuse nič a čerpacie stanice na ktoré nás odporúčali boli ďaleko. Čas odchodu sa približoval a tak sme sa radšej pobrali na zastávku autobusu. Prišli sme pár desiatok minút pred príchodom. Ja som ešte podľa mapy vyhľadal najbližšie čerpacie stanice, ale pred odjazdom by som to pešo nestihol ani k jednej z nich.
Autobus sa dostavil načas. Išlo o vozidlo so zdvihnutým podvozkom. Nastúpili sme, nechali si skontrolovať lístky, ktoré sme si vopred zakúpili cez internet na ich webstránke, a autobus sa pohol. Cestou cez mesto ešte absolvoval pár zastávok na vyzdvihnutie ďalších ľudí. Jedna z nich bola aj v mestskom kempe. Inak, počas zástavky si tu s trochou šťastia viete zaobstarať zadarmo kartušu. Treba pozerať v policiach s odloženými vecami. My sme si tú našu zakúpili počas zastávky autobusu na benzínovej pumpe v meste Hella.
Počasie nám prialo. Na Islande sme čakali všetko iné, len nie slnečné počasie. Scenérie nás očarili, takže už v autobuse sme fotili o 106. Zdvihnutý podvozok nášho autobusu sa ukázal ako nevyhnutnosť po zídení na prašnú F-road a následnom brodení niekoľkých riečok. Pre vodiča išlo o rutinu, čo dokazoval pri vyhýbaní a obchádzaní protiidúcich vozidiel na úzkych prašných cestách. Po skoro 4 hodinách, asi o 16:20 sme prebrodili poslednú rieku a zastali na parkovisku pri horúcich prameňoch v Landmannalaugar. Na tomto priestore medzi lávovým poľom a riekou sa nachádzal potok s prameňom horúcej vody, parkovisko, chata správcu a chata pre ubytovanie pohodlnejších turistov, budova so sprchami a sociálnymi zariadeniami a na veľkej rovnej ploche miesto pre rozloženie stanov. V pokladni oproti sociálnym zariadeniam sme zaplatili za „ubytovanie“ výmenou za náramky a samolepku s dátumom, ktorú sme nalepili na stan. Ten sme rozložili na začiatku stanového mestečka. Ukotvenie stanu vyžadovalo trochu zručnosti. Pôdu tu tvorila len vrstva menších a väčších kameňov. Z našich duralových stanových kolíkov sme na pár pokusov vytvorili abstraktné dielo. Čo nešlo uchytiť kolíkmi, uchytili sme pomocou kameňov. Keď sme nasťahovali batohy do stanu, vzali sme si veci na kúpanie a išli vyskúšať horúci prírodný kúpeľ. Po drevenej lávke nad močariskom sme prešli k provizórnej šatni, kde sme sa vyzliekli do plaviek a pripojili k ostatným kúpajúcim. Horúci prameň bol prítokom potoka, v ktorom posedávali skupiny turistov. Teplota prúdu sa menila v závislosti od toho, ako sa presúvali ľudia v skupinách nad nami.
Po kúpeli sme si zakúpili dva 500 korunové poukazy na 5 minútovú teplú sprchu. Jeden by kľudne vystačil pre nás oboch. Slnko začalo zapadať a nás napadlo, že ešte stihneme vyjsť na krátku vychádzku v smere zajtrajšej trasy. Vyliezli sme na hranu lávového poľa kde sa nám naskytol krásny výhľad na panorámu pred aj za nami. Zapadajúce slnko tento zážitok ešte umocňovalo. Začínali sme sa tešiť na ďalší deň. Na večeru sme si horúcou vodou zaliali vifon, umyli riad a išli si ľahnúť do stanu. Zaspávanie trvalo trochu dlhšie vďaka hlučnejšej skupinke ľudí od susedného stanu, ale tak to občas v kempoch býva.
Laugavegur je turistická trasa z Landmannalaugaru do Þórsmörku (Thórsmörku) s dĺžkou 55 km
Fimmvörðuháls je turistická trasa z Þórsmörku (Thórsmörku) do Skogaru s dĺžkou 22 km
Celá trasa sa dá rozložiť na viac dní a absolvovať v kratších úsekoch, čo umožňuje dostatočný počet kempov po ceste. Cestou sme 4x brodili cez rieku. Všetku elektroniku sme nabíjali z vlastnej powerbanky.
V noci bola riadna zima a aj keď sme si mysleli, že naša výbava je postačujúca, v stane sme mrzli. Uprostred noci nás zobudili taliani, ktorí pobehovali okolo stanu a kričali aurora aurora. Na oblohe sa vlnil slabý zelený opar. Naša prvá polárna žiara. Chvíľu sme ju pozorovali zalepenými očami cez rozopnutý stan, ale v tej zime sme to dlho nevydržali a po chvíli sme sa znovu schúlili do spacákov. Ráno sme vstávali s námrazou na stane, ale do slnečného dňa. Spravili sme si raňajky, absolvovali rannú hygienu, zbalili stan a vyrazili. Smer nám udávali na červeno natreté drevené kolíky. Už po vyjdení na lávové pole sa nám naskytla krásna scenéria. Všade okolo nás bola čierna láva porastená machom a v diaľke pred nami stúpala z hôr para. Chodník tu bol dosť široký a aj dobre udržiavaný. Občas sme minuli dáku zamrznutú kaluž, čo len potvrdzovalo, že v noci skutočne poriadne mrzlo. Aj napriek tomu mi už po druhom kilometri bolo tak teplo, že som vymenil dlhé gate za krátke a bundu za košeľu s krátkym rukávom.
Vyšli sme na prvý väčší kopec, z ktorého stúpali oblaky pary. Zrazu sme mali výhľad na to čierne kamenné lávové pole pod nami s riekou a kilometrami hôr v pozadí. S otvorenými ústami sme fotili jeden záber za druhým. Bezvetrie a čistá modrá obloha. Toto je to Islandské počasie ktorým nás strašili? Chodník prešiel priesmykom medzi kopcami a za ním sa nám začali ukazovať tie skutočné farebné hory. Krajina pred nami sa menila z kilometra na kilometer. Z okrových ryolitových kopcov, ktorých časti boli machom sfarbené do zelena, postupne prechádzala do čiernej s bielymi snehovými fľakmi a svetlo-zelenými údoliami. Popri chodníku občas zo zeme syčala para, alebo bublal blatový gejzír. Niekde nám cestu skrížil snehový závej z minulej zimy, cez ktorý sme vždy opatrne prebehli. V krajine okolo nás vládlo ticho a bola akoby bez života. Celkový dojem ešte znásobil prechod cez kamenné pole pripomínajúce mesačnú krajinu s množstvom čiernych lesklých obsidiánov. Cestou sme minuli pomník obete snehovej búrky, ktorý je len 2km od najbližšej chaty. Ten nám pripomenul aké nevyspytateľné môže byť islandské počasie a že dnešný deň je asi výnimkou. Prešli sme cez zatiaľ najväčšie snehové pole a zložili batohy na priestrannej teraske chaty Hoskuldsskáli v Hrafntinnuskeri.
Chata sa nachádzala na plošinke v svahu kopca z ktorého sme schádzali. Vo vnútri boli aj sociálne zariadenia s tečúcou vodou a dole pod chatou miesta pre stany. Bol tak akurát čas obeda, tak sme vybalili varič a pripravili vodu na lahodnú vifonku. Hlavné jedlo mal byť chlieb s francúzskou paštétou zo Švédskeho Lídlu. Tá sa po otvorení ukázala ako plesnivá, čo ma celkom vytočilo, lebo som vedel, že síce sa z nej nenajem, ale aj tak ju tu nemôžem nechať a musím ju so sebou niesť ďalšie kilometre k najbližšiemu smetiaku. Medzitým sa na chatu dovalili traja cyklisti na horských bicykloch opálení do červena. Ak nie miestni, tak určite severania. Chvíľu som musel premýšľať, ako sa tam dostali. Po obede a horalke s jablkom ako dezert, sme sa ešte trochu ohriali na slnku. S tým krásnym výhľadom, ktorý sme mali by sa to dalo aj dlhšie vydržať, ale náš cieľ bol ešte ďaleko a tak sme všetko pobalili a zase vyrazili.
Nasledujúce 4 kilometre chodník pomaly klesal križujúc korytá riečok, občas vyplnené masami topiaceho sa snehu. Vody v nich bolo málo a nemuseli sme použiť našu výbavu na brodenie. Farby okolo nás sa zase zmenili. Dominoval v nich okrový ryolit. Chodník nás prinútil vystúpať na jeden kopec, z ktorého bol taký výhľad, že nám doslovne spadli sánky a batohy na zem. Ten pohľad bol hypnotizujúci. V jednom zábere so všetkými farbami, ktoré sme doteraz po ceste videli. Počas tejto pauzy sme si vymenili naše cestovateľské dojmy s jedným Kanadsko-Americkým párikom, ktorý túto cestu absolvoval tak ako my, ale v pohodlnejšom tempe. Nič netrvá večne a keď si myslíte, že toto bolo to naj, islandská krajina vás vie po pár km úplne vyviesť z omylu. Po dvoch km sa nám otvorila panoráma so zelenými údoliami medzi čierno-zelenými kopcami a ľadovcami pokrytými pohoriami v pozadí. Krajina ako z Tolkienových príbehov. A niekde tam dole v strede už bol kemp, taká malá bodka pri jazere – náš dnešný cieľ. Začalo sa strmé nepohodlné klesanie po svahu dolu k rieke. Už tu sme začali premýšľať nad tým, či tam bude lávka, či bude potrebné brodiť naboso, alebo prebehneme v plytčine po kameňoch. A možno že sa jej chodník uhne a nebudeme ju križovať. Na oblohe sa nám medzitým naskytol zaujímavý úkaz. Tieň kondenzačného oblaku pred letiacim lietadlom, v angličtine contrail shadow. Vtedy sme nevedeli o čo ide, ale google nám to neskôr vysvetlil.
Ako sme klesali dole, krajina okolo nás sa farbila do zelena. Zo zelených pahorkov a lúk nás sledovali islandské ovce. Počas krátkeho času sme stihli odpozorovať, že väčšinou tvoria trojčlenné skupiny a vyskytujú sa aj na neobvyklých miestach, kde by ste nič živé okrem machu nečakali. Zastavili sme pri rieke a hľadali miesto, kde by sa dala prejsť suchou nohou. Rieka križovala chodník na mieste, na ktorom by sa možno dalo prejsť aj na sucho po kameňoch, ale bolo by to dosť riskantné. Šírka v tomto mieste bola asi 3 metre s hĺbkou možno 20-30cm, ale prúd bol stále dosť silný na to, aby sa v nej dal postaviť stabilný prechod. Do kempu to podľa smerovníka boli ešte 3km a nechcel som si predstaviť, ako by som cez noc sušil turistické topánky. 30m po prúde to nevyzeralo lepšie. Bolo sa treba rozhodnúť. Kým sme taktizovali, dobehla nás skupinka turistov. Tiež sa najskôr rozhliadali. Potom jeden z nich hodil pár väčších kameňov do prúdu a podopierajúc sa turistickými palicami sa ako-tak dostali na druhý breh. Poslednému sa šmykla noha a skončil po lýtko vo vode. My sme palice nemali a naokolo nebola šanca ich zohnať. Tak sme sa rozhodli ísť na istotu. Dali sme dole topánky a obuli si obuv do vody. Chytili sa jeden druhého a vošli do ľadovej vody. Vo vode sme boli len pár sekúnd, ale keď sme vyšli na druhý breh skoro sme si necítili prsty na nohách. Mne bolo asi málo, lebo som si na druhom brehu zabudol obal z topánok, tak som si to nechtiac absolvoval znovu a 2x. Keď nám naše unavené opuchnuté nohy rozmrzli, obuli sme sa a pokračovali ďalej. Cestou sme si vraveli, že dnes bol celkom teplý deň, ale zažiť si to v horšom počasí by bolo to skutočné utrpenie. Bol to jediný a aj posledný brod na dnešnej ceste.
Po tých pár zvyšných nudných km sme sa dostali k nášmu dnešnému kempu - Álftavatn. Dotackali sme sa na recepciu, zaplatili za nocľah a teta si zaznačila našu národnosť do svojich štatistík. Mne ešte pri odchode padol zrak na veľkú konzervu nakladaných uhoriek v poličke s nápisom „free food“. Kto to sem ťahal aby to tu potom nechal? Kemp sa nachádzal medzi cestou F210 a meandrujúcou riekou. Mimo miesta pre stany ho tvorila budova recepcie, turistická chata a budova so soc. zariadeniami, kde bola aj teplá sprcha za poplatok. Stan sme si rozložili na mieste podľa inštrukcií z recepcie a na napnutie sme namiesto kolíkov použili kamene. Slnko ešte stále hrialo, tak sme mokré veci vyložili von nad a pred stan. Zbehli sme sa osprchovať a po ďalšej kvalitnej večeri sme si dali prechádzku okolo kempu. Posledné slnečné lúče sa stratili asi po ôsmej, ale svetlo bolo ešte po desiatej. To sa už ku nám od hôr začali vkrádať oblaky a citeľne sa ochladilo. Než sme si ľahli spať, bolo jasné, že túto noc polárnu žiaru neuvidíme. Ešte po zotmení chodili do kempu turisti a rozkladali si okolo nás stany. Jeden z nich chrápal tak hlasno, až sme mali pocit, že nám spí v predsieni.
Ráno
sa nám vstávalo celkom ťažko. Počasie sa ničím nepodobalo tomu
včerajšiemu. Nad nami visel opar, ktorý zakrýval vrcholky
okolitých hôr. Mrholilo. Spravili sme si raňajky a zložili stan.
Na batohy sme natiahli obaly a doplnili zásoby vody. Bolo pred ôsmou
a zdalo sa, že vyrážame medzi prvými. Dnes to malo byť 30km do
Þórsmörku a očividne veľmi ťažkých. Podľa
informácií z chaty sme mali cestou očakávať dva brody (po chatu
Emstrur) a počasie malo byť ok na 70%. V niektorom z bedekrov som
čítal, že Islanďania majú inak nastavené hladiny pre to, čo my
vnímame ako dobré a zlé počasie. Dobré počasie nemusí znamenať
slnečný deň bez zrážok. To všetko súvisí s tým, na akej
rovnobežke sa ostrov nachádza, čo vplýva aj na nestabilitu
počasia.
Začali sme stúpaním do mierneho svahu a po pár minútach sme boli na druhej strane kopca. Hory okolo nás boli zelené. Pod nami sa otvorilo údolie s riekou a samozrejme, chodník šiel bez mostíku krížom cez ňu. Prvá povinná zastávka ani nie 2 km od kempu. Veľmi neradi sme sa prezuli, vyhrnuli gate a namočili našu suchú obuv na brodenie. Dnes nesvietilo slnko, ktoré by nás po tomto ľadovom schladení zohrialo. Po prebrodení sme sa pobalili a vykročili na chodník. Za nami postupne prichádzali ľudia a vyzúvali topánky. Asi za 30 minút sme prišli na cestu ktorá nás doviedla k ďalšiemu kempu. Okolo to bola samá skala, preto obdivujem tých, ktorí na tomto mieste vedeli rozložiť stan. Za kempom pokračoval chodník po kamennom povrchu popri prašnej ceste. Ďalšiu rieku v ceste sme prešli po mostíku, ale po asi 300 metroch sme prišli k takej, pri ktorej už žiadny nebol. Podľa odporúčaní z chaty sme nadišli asi 100m proti prúdu od brodu pre autá. Už tam boli dáki ľudia a my sme sledovali, ako to zvládnu. Vybrali sme si miesto s malým ostrovčekom uprostred toku. Mladý Francúz, ktorý išiel pred nami to dal celkom naboso a ešte si popri tom nabral vodu do fľaše. My sme sa chytili jeden druhého a s dvojnásobným utrpením sme sa pomaly prebrodili. Prúd bol silnejší ako pri našich predchádzajúcich prechodoch, preto sme postupovali opatrne. Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá náročné, dodržiavali sme základné pravidlá z príručiek. Nebrodiť naboso, mať odopnuté všetky popruhy na batohu a ak nemáte palice, tak aspoň oporu v partnerovi. So zmrznutými nohami, ale vysmiati sme sa obuli naspäť do suchých topánok s tým, že to bol náš posledný dnešný brod (ale nebol).
Pred nami sa otvorilo ploché údolie s prašným mesačným povrchom posypané skalami, medzi ktorými bol akoby odhrnutý chodník na šírku metra. Prakticky sa tu nedalo zablúdiť. Táto rovina mizla v šedi kdesi v diaľke pod horami. Takto to pokračovalo skoro 5km až ku ďalšej rieke. Cez rieku bol postavený most pre autá a pod ním hučal vodopád. Za ním rieka tiekla v kaňone. Pod vodopádom bolo miesto, kde sa dalo na chvíľu oddýchnuť. Tam sa nám prihovorila jedna mladá Američanka. S ňou a s mladým Francúzom sme pokračovali v túre do ďalšieho kempu. Trasa išla chvíľu po ceste a potom pomaly stúpala do údolia medzi kopcami. Práve v tomto údolí začalo nepríjemne pršať. Dážď v kombinácii s vetrom spôsobil, že som mal mokrý celý predok od hora až dole. Intenzívny dážď sa po desiatich minútach zmenil na mrholenie. Po prejdení údolia sme sa ocitli v ďalšom z islandských svetov. Tmavé, akoby na popol spálené údolie medzi čierno-zelenými vrcholkami kopcov a nepríjemný vietor fučiaci proti nám, ktorý pri našľapovaní víril prach z chodníka. Macke tu vietor nafúkal do oka prach tak nešťastne, že mala po zvyšok dňa napuchnuté oko až tak, že naň skoro nevidela. Bola to krajina bez stromov a kríkov, bez zvukov vtáctva, ale predsa v mnohom krásna s očarujúcou panorámou. Po prejdení tejto časti zdanlivej pustatiny sa pred nami otvorilo údolie s budovami kempu Emstrur. Mrholenie za chvíľu prestalo a tak sme vybalili výbavu a pripravili obed. Po obede sme sa rozlúčili s našou spolucestovateľkou, pobalili a vyrazili ďalej po značke. V zelenom záveternom údolíčku pod kempom si niektorí začali rozkladať stany. Prešli sme okolo nich a vystúpali k ďalšej časti dnešnej trasy. Podľa informácií z chaty išlo o obchádzku hlbokého kaňonu rieky až ku najužšiemu miestu, kde bol postavený mostík.
Opatrne sme strmým svahom zostúpili ku hrane kaňonu a z lávky nad riekou sledovali a počúvali, ako divoký prúd vrie medzi jeho stenami. Za mostom sme pokračovali stále na dohľad kaňonu a rieky, ktorá tiekla po pravej strane. Za nami boli v diaľke meandre, zlievajúce sa v úzkom lieviku do jedného toku. Na chvíľu nám vyšlo slnko, ale stále fúkal nepríjemný ostrý vietor. Chodník vystúpal na plošinu s výhľadom na panorámu okolo. Dominovali jej vysoké sivozelené skaly kaňonu a v pozadí slnkom osvetlené zelené hory. Krajina pred nami sa zase sfarbila do čierna. Túto sivú púšť križovala tmavá linka po ktorej sme ju mali prekročiť. Na hodinkách sme mali skoro 5 hodín a do cieľa to bolo asi 10 km, ale s tým, čo sme absolvovali včera nás začala premáhať únava. Boli sme vyčerpaní, Macku pichal v oku sopečný prach a počasie tiež neprialo rozjímaniu. Chodník nás viedol pod skalnou hranou, krížom cez hlboké zelené jarky. V pozadí sa v údolí vlnila rieka. Postupne sme klesali nižšie do suchého koryta rieky pomedzi prvé kríky. Naše topánky sa zabárali do jemného sivého prachu. Oproti nám prešla trojčlenná skupina turistov pravdepodobne mieriacich do Emstruru. Boli poslední s ktorými sme sa v ten večer minuli. Postupne pribúdalo viac zelene, až zem pokryl súvislý trávnatý povrch. Na mieste, kde chodník opúšťal suché koryto, tiekla rieka, cez ktorú sme prešli po lávke. Pred ďalším stúpaním do kopca už slnko svietilo tak, že som na chvíľu musel vyzliecť vrchnú vrstvu oblečenia. Hore na kopci nás okrem troch pasúcich sa oviec čakal aj krásny výhľad na rozvetvenú deltu rieky pred nami a kaňon za nami. Doslova každú chvíľu som sa obzeral dozadu či neuvidím dákeho turistu, ale zdalo sa, že tí čo boli ešte pár km za nami sú až príliš pozadu, alebo nepokračovali našim smerom. Na druhej strane sa pred nami postupne otváralo údolie s tečúcou riekou a my sme dúfali, že tam niekde bude lávka. Ako sme sa k nej približovali, z diaľky som mohol vidieť dvoch turistov na druhom brehu obúvajúcich si topánky. Po pár minútach zmizli v lese na opačnej strane. Bolo jasné, že to bude náš ďalší dnešný brod.
Kým sme dorazili k rieke, tak stihli na druhú stranu proti nám prebrodiť aj dve ovce. Chvíľu sme aj verili, že tam nájdeme miesto, cez ktoré prebehneme nasucho, ale bolo to márne. Rieka bola príliš široká a prúd bol silný. V mútnej vode sme nevedeli odhadnúť jej hĺbku. Dali sme dole topánky a gate, prezuli sa a pre istotu si natiahli ešte návleky, aby sme zmiernili chlad z tečúcej vody. Držiac sa jeden druhého sme opatrne vošli do vody. Prúd bol taký silný, že nám voda špliechala na stehná a v sekunde znecitlivené nohy len ťažko hľadali oporu na dne rieky. Pomaly sme sa dotackali na druhý breh a zhlboka si vydýchli. Veď to zvládli aj tie ovce. Ako je možné, že sme informáciu o tomto brode nezachytili? Zase sme sa pozbierali a vyrazili na chodník, ktorý teraz pre zmenu vchádzal do lesa. Náš prvý les na Islande. Smerovník udával 2,8 km k dnešnému cieľu. Bol to lesík s nižším porastom, skoro ako niekde u nás. Značka viedla popri ceste, chvíľu priamo po nej a potom sa odpojila. Minuli sme informačné tabule kempov a aj reklamné tabule, ktoré zvádzali na ponuky súkromného ubytovania. Na odlesnenej časti hore sa nám naskytol ďalší pekný pohľad na údolie s riekou osvetlené slnkom. Zhora sme na opačnej strane v diaľke pod nami videli budovy kempu, rieku a kopce Godalandu v zapadajúcom slnku. Zišli sme strmo dole do údolia, kde sme na chvíľu zastali pri mapke celej našej dvojdňovej trasy, v ktorej boli prehľadne vyznačené všetky brody, kempy a vzdialenosti na trase. Po pár desiatkach metrov sme vyšli z lesa v cieli našej cesty v kempe Langidalur v Þórsmörku.
Toto miesto sa rozkladalo na konci trávnatej plochy medzi lesom a korytom rieky. Najväčší objekt bola veľká chata s ubytovaním pre turistov, potom chata správcu, dva prístrešky so sociálnymi zariadeniami a sprchami a spoločenská miestnosť s malým obchodíkom v ktorom plechovka piva stála v prepočte 8euro. Vedľa chaty bol gril okolo ktorého sa motala skupinka anglicky hovoriacich turistov. Zložili sme batohy pri chate a zaplatili za ubytovanie. Dnes sme nemali potrebu platiť extra za teplú sprchu. Macka vysvetlila svoj problém s okom správcom kempu a slečna v tradičnom islandskom svetri jej doniesla balenie jednorázových kvapiek do očí. Našli sme si miesto na tráve a rozložili stan. Prvý raz sme bez väčších problémov dokázali zapichnúť stanové kolíky bez toho, aby sa zohli. Ohnuté už boli aj tak dosť. Medzitým sa z druhého brehu cez rieku prebrodil autobus Reykjavik Excursions, ktorý naložil skupinky turistov. Zapadajúce slnko v lúčoch magicky svietilo na zelené kopce Godalandu, ale ich vrcholy zakrývali biele oblaky. Po večeri sme zašli na recepciu zistiť predpoveď počasia na nasledujúci deň. Vraj malo byť dobré. Pred spaním som ešte odkiaľsi zachytil konverzáciu v známom jazyku. Dnes to bol zaslúžený oddych. Laugaveur bol za nami. Zajtra budú v pláne ľadovce a sopky.
Ráno
nás budík zobudil už o 5:30. Chceli sme vyraziť s rezervou, aby
sme o
15:20 stihli
pravidelný autobus zo Skogaru do Reykjavíku. Pred pol siedmou sme
boli zbalení a nachystaní vyraziť. Macka mala stále napuchnuté
oko, ale už ju v ňom nepichalo. Počasie bolo také ako včera
večer. Nad vrcholmi hôr sa držali tie isté biele oblaky. Prešli
sme popri superjeepoch zaparkovaných pri brehu rieky a pokračovali
podľa smerovníkov a značiek proti smeru toku. Prúd tu bol dosť
silný a preto sme boli radi, keď sme v diaľke spozorovali dve
prenosné lávky preklenujúce tok rieky. Cez ne sme sa dostali na
druhý breh. Značky popri brehu nás doviedli ku kempu Basár, cez
ktorý sme pomedzi nízky porast prišli po prvý kopec. Toto bol
skutočný začiatok túry, ktorá mala kulminovať kdesi nad
hranicou 1000 výškových metrov a za sedlom medzi ľadovcami
klesnúť takmer ku hladine mora.
Pri stúpaní do strmého kopca sa nám postupne otváral pohľad do zeleného kaňonu s potôčikom, popri ktorom viedol náš chodník. Dostali sme sa na rovinku, cez ktorú sme mali výhľad na rozvetvenú rieku s kempom, jej prítoky a hlboký kaňon potoka. Cez úzky hrebeň so strmými zrázmi na oboch stranách sme prešli ďalej obdivujúc čierno-zelené masívy skál. Ako sme išli vyššie, postupne nás pohlcoval oblak inverzie. Za chvíľu sme nevideli na 30 metrov. Miesto v tieni hory samo o sebe začínalo pôsobiť strašidelne. Stúpali sme traverzom po skalnatom chodníku až k miestu, kde vychádzal na vrchol skaly. Postupne oblak redol a viac a viac sa ukazovala modrá obloha. Po vylezení posledného stupienku sme sa ocitli na rovinke, na ktorej na nás cez opar dopadali slnečné lúče. Ako sme išli pomaly ďalej, opar sa rozplýval a nad ním sa v diaľke začínali ukazovať ľadovcom pokryté hory. Boli sme presne na hornej hrane inverzie. Zakrátko opar zmizol a my sme mohli obdivovať slnkom osvietené ľadovce všade naokolo. Na jednej strane veľký Mýrdalsjokull, na pravo od neho menší Eyjafjallajokull. Bol to nádherný pohľad. Nachádzali sme sa na akejsi stolovej hore s mesačným povrchom. Naokolo pod nami sa vznášal bublajúci opar inverzie, ktorý len dotváral čarovný obraz miesta. Boli sme tam sami v tom bezvetrí a len kdesi v diaľke sa ozýval skrytý vodopád. Sledovali sme vychodený chodník medzi kameňmi, pomaly sa blížiac k ďalšej hore. Sprava sa ku nám priblížil opar, na ktorom sme chvíľu pozorovali dúhu. Postupne nás zase pohltila inverzia a keď sme z nej vyšli, mohli sme pozorovať vidmo, v ktorom sa nachádzal náš tieň.
Chodník zmizol za okrajom plošiny, klesol strmo dole a chvíľu pokračoval po krátkom hrebeni. Inverzia zakrývala pohľad dole na obe strany. Z ľavej strany sa ozýval výrazný hukot skrytého vodopádu. Za hrebeňom pokračoval chodník po skalách na strmom svahu zaistený reťazami. Ako sme sa vzďaľovali a stúpali vyššie do kopca, stále častejšie sme sa museli zastavovať a obzerať. Za nami sa stále viac otvárala panoráma hôr nad oblakmi, z ktorej sa pomaly ako ostrovy vynárali vrcholky hôr. Už bolo vidno aj vodopád z ľadovcovej rieky, miznúci kdesi v rokline. Vyjsť tento svah nám trvalo trochu dlhšie, ako sme plánovali. Na vrchole za ním sa nám naskytol výhľad na čiernu lávu, ktorá bola vyvrhnutá z trhliny počas erupcií Eyjafjallajokull v roku 2010. Kontrast na bielom snehu a sivých skalách vytváral dojem, že sa to udialo mesiac dozadu. Po svahu sme obišli tmavú lávu a po značenej ceste zostúpili k snehovému poľu. Zblízka sme si prezreli kanály v stuhnutom lávovom poli. Tu pod kráterom sa značenie stratilo. Pred sebou sme mali niekoľko vychodených chodníkov. Na snehu neboli viditeľné stopy a ani sme si nemysleli, že by cesta mala pokračovať cez vrchol krátera, ako ukazovalo značenie. Išli sme chvíľu po snehu a po chvíli sme narazili na skupinku dvoch turistov idúcich proti nám, ktorí nám potvrdili, že sme na správnej ceste do Skogaru. Vykročili sme do mierneho kopca cez kráter Módi, kde konečne pokračovalo značenie. To nás viedlo medzi kráter Magni a ďalší bezmenný malý kráter, kde sme časť stúpania absolvovali po snehu. Cestou sme mali krásny výhľad na ľadovec Mýrdalsjokull a pohoria v pozadí. Niekedy sa zdalo, že stĺpiky sú osadené nelogicky, priamo v lávovom poli aj keď sa cesta dala absolvovať oveľa pohodlnejšie, krátkou obchádzkou po snehu. Za kráterom Magni sme minuli smerovník a prešli kúsok po tmavej prašnej plošine na dohľad chaty Fimmvörðuháls stojacej na okraji zrázu. Chata stála mimo chodníka a ani sme nemali dôvod sa tam zastaviť. Prešli sme cez hrebeň a údolie so snehovým poľom na vyvýšeninu, kde sme chvíľku podebatovali s párikom, čo šiel opačným smerom. Každý z nás chcel stihnúť autobus na tej opačnej strane kopca. Vymenili sme si odporúčania na ďalšiu cestu a pobrali sa ďalej. Odtiaľ sme zostúpili na ľadový splaz s kusmi lávovej horniny na povrchu. Ako sme naň vstúpili začínalo nám byť jasné, že nejde o obyčajný sneh ako doteraz, ale skutočný topiaci sa ľadovec, ktorého povrch bol aj primerane klzký. Úspešne bez pádu sme prešli cez splaz a pokračovali k ďalšej chate Baldvinsskáli v tvare "A", trčiacej nad obzorom pred nami. Tú sme obišli po zasneženom svahu na vrchole ktorého viedla cesta. V lepšom počasí sa dá od chaty dovidieť až k moru. My sme to šťastie nemali, aj keď sme sa na počasie nemohli sťažovať.
Po nezáživnej unavujúcej ceste sme pomaly klesali dolu. Z tej monotónnosti nás začínali bolieť prsty na nohách. Oproti nám chodilo viac a viac turistov a raz nás minul aj jeden superjeep. Postupne sme sa približovali k hrane kaňonu z ktorého sa hlasnejšie ozývali zvuky valiacej sa vody. Zároveň sme sa ale zase ponárali do ďalšej inverzie. Rieku sme prešli v jej najužšom mieste po mostíku s polámaným zábradlím na jednej strane. V hustej hmle sme po vlhkom chodníku pokračovali popri rieke. Občas sme sa ocitli bližšie a otvoril sa nám pohľad na vodu padajúcu do neznáma, poprípade nejasné obrysy vodopádu. Z hmly sa vynárali a mizli skalné útvary a steny kaňonu. Na trávnatých plochách sa v malých skupinkách pásli ovce. Postupne sme prešli pod hranicu oblačnosti. Chodník sa rozšíril a pred nami sa objavovali turisti v čoraz väčších počtoch. Obdivovali sme vysoké skaly kľukatého kaňonu s duniacimi vodopádmi z ktorých stúpal opar. Pred nami sme na horizonte spozorovali oceán. Na jednom trávnatom mieste na okraji kaňonu sme zložili batohy a konečne si spravili potrebnú pauzu. Do Skogaru to mal byť už len kúsok a tak sme v kľude zastavovali pri takmer každom z vodopádov a obdivovali magické kaňony. Už sme si zo žartu začínali vravieť, aká je to nuda. V skutočnosti sme na tej kráse mohli oči nechať. Postupne pribúdali aj návštevníci bez turistickej výbavy čo naznačovalo, že cieľ je naozaj blízko. Dorazili sme k poslednému a najväčšiemu vodopádu, Skogafossu. Nad vodopádom s výhľadom na padajúcu masu bola rovinka plná fotiacich turistov. Smradľaví, s veľkými batohmi a obutí v ťažkých turistických topánkach sme priťahovali ich pohľady. Na druhej strane, kúsok za riekou sa pásli ovce, ukazujúc turistom svoje zadky. Tiež sme si spravili svojich pár fotiek a po schodoch zišli dole k parkovisku, kde sme si pozreli vodopád aj zospodu. Spoločným „selfie“ sme oficiálne zakončili náš trojdňový výlet. V kempe sme obsadili sprchu, v ktorej sme sa prezliekli do čistého oblečenia a išli čakať autobus. Lístky sme si zakúpili priamo u vodiča. Cestou do Reykjavíku sa náš žalúdok ozýval pri každom fastfoode popri ceste. Autobus nás vyložil pri mestskom kempe, v ktorom sme rozložili stan, vychutnali si teplú sprchu a pripravili jedlo v kuchynke. Večer sme strávili sumarizovaním predchádzajúcich dní a plánovaním zvyšku dovolenky na Islande. Ale to už bol iný príbeh.
Celú fotogalériu si môžete otvoriť tu.
Naše záznamy trás v gpx formáte na stiahnutie. Nemusia kopírovať oficiálne trasy:
Počasie nám prialo. Na Islande sme čakali všetko iné, len nie slnečné počasie. Scenérie nás očarili, takže už v autobuse sme fotili o 106. Zdvihnutý podvozok nášho autobusu sa ukázal ako nevyhnutnosť po zídení na prašnú F-road a následnom brodení niekoľkých riečok. Pre vodiča išlo o rutinu, čo dokazoval pri vyhýbaní a obchádzaní protiidúcich vozidiel na úzkych prašných cestách. Po skoro 4 hodinách, asi o 16:20 sme prebrodili poslednú rieku a zastali na parkovisku pri horúcich prameňoch v Landmannalaugar. Na tomto priestore medzi lávovým poľom a riekou sa nachádzal potok s prameňom horúcej vody, parkovisko, chata správcu a chata pre ubytovanie pohodlnejších turistov, budova so sprchami a sociálnymi zariadeniami a na veľkej rovnej ploche miesto pre rozloženie stanov. V pokladni oproti sociálnym zariadeniam sme zaplatili za „ubytovanie“ výmenou za náramky a samolepku s dátumom, ktorú sme nalepili na stan. Ten sme rozložili na začiatku stanového mestečka. Ukotvenie stanu vyžadovalo trochu zručnosti. Pôdu tu tvorila len vrstva menších a väčších kameňov. Z našich duralových stanových kolíkov sme na pár pokusov vytvorili abstraktné dielo. Čo nešlo uchytiť kolíkmi, uchytili sme pomocou kameňov. Keď sme nasťahovali batohy do stanu, vzali sme si veci na kúpanie a išli vyskúšať horúci prírodný kúpeľ. Po drevenej lávke nad močariskom sme prešli k provizórnej šatni, kde sme sa vyzliekli do plaviek a pripojili k ostatným kúpajúcim. Horúci prameň bol prítokom potoka, v ktorom posedávali skupiny turistov. Teplota prúdu sa menila v závislosti od toho, ako sa presúvali ľudia v skupinách nad nami.
Po kúpeli sme si zakúpili dva 500 korunové poukazy na 5 minútovú teplú sprchu. Jeden by kľudne vystačil pre nás oboch. Slnko začalo zapadať a nás napadlo, že ešte stihneme vyjsť na krátku vychádzku v smere zajtrajšej trasy. Vyliezli sme na hranu lávového poľa kde sa nám naskytol krásny výhľad na panorámu pred aj za nami. Zapadajúce slnko tento zážitok ešte umocňovalo. Začínali sme sa tešiť na ďalší deň. Na večeru sme si horúcou vodou zaliali vifon, umyli riad a išli si ľahnúť do stanu. Zaspávanie trvalo trochu dlhšie vďaka hlučnejšej skupinke ľudí od susedného stanu, ale tak to občas v kempoch býva.
Laugavegur je turistická trasa z Landmannalaugaru do Þórsmörku (Thórsmörku) s dĺžkou 55 km
Fimmvörðuháls je turistická trasa z Þórsmörku (Thórsmörku) do Skogaru s dĺžkou 22 km
Celá trasa sa dá rozložiť na viac dní a absolvovať v kratších úsekoch, čo umožňuje dostatočný počet kempov po ceste. Cestou sme 4x brodili cez rieku. Všetku elektroniku sme nabíjali z vlastnej powerbanky.
Landmannalaugar – Álftavatn (30.8.2017)
Vyšli sme na prvý väčší kopec, z ktorého stúpali oblaky pary. Zrazu sme mali výhľad na to čierne kamenné lávové pole pod nami s riekou a kilometrami hôr v pozadí. S otvorenými ústami sme fotili jeden záber za druhým. Bezvetrie a čistá modrá obloha. Toto je to Islandské počasie ktorým nás strašili? Chodník prešiel priesmykom medzi kopcami a za ním sa nám začali ukazovať tie skutočné farebné hory. Krajina pred nami sa menila z kilometra na kilometer. Z okrových ryolitových kopcov, ktorých časti boli machom sfarbené do zelena, postupne prechádzala do čiernej s bielymi snehovými fľakmi a svetlo-zelenými údoliami. Popri chodníku občas zo zeme syčala para, alebo bublal blatový gejzír. Niekde nám cestu skrížil snehový závej z minulej zimy, cez ktorý sme vždy opatrne prebehli. V krajine okolo nás vládlo ticho a bola akoby bez života. Celkový dojem ešte znásobil prechod cez kamenné pole pripomínajúce mesačnú krajinu s množstvom čiernych lesklých obsidiánov. Cestou sme minuli pomník obete snehovej búrky, ktorý je len 2km od najbližšej chaty. Ten nám pripomenul aké nevyspytateľné môže byť islandské počasie a že dnešný deň je asi výnimkou. Prešli sme cez zatiaľ najväčšie snehové pole a zložili batohy na priestrannej teraske chaty Hoskuldsskáli v Hrafntinnuskeri.
Chata sa nachádzala na plošinke v svahu kopca z ktorého sme schádzali. Vo vnútri boli aj sociálne zariadenia s tečúcou vodou a dole pod chatou miesta pre stany. Bol tak akurát čas obeda, tak sme vybalili varič a pripravili vodu na lahodnú vifonku. Hlavné jedlo mal byť chlieb s francúzskou paštétou zo Švédskeho Lídlu. Tá sa po otvorení ukázala ako plesnivá, čo ma celkom vytočilo, lebo som vedel, že síce sa z nej nenajem, ale aj tak ju tu nemôžem nechať a musím ju so sebou niesť ďalšie kilometre k najbližšiemu smetiaku. Medzitým sa na chatu dovalili traja cyklisti na horských bicykloch opálení do červena. Ak nie miestni, tak určite severania. Chvíľu som musel premýšľať, ako sa tam dostali. Po obede a horalke s jablkom ako dezert, sme sa ešte trochu ohriali na slnku. S tým krásnym výhľadom, ktorý sme mali by sa to dalo aj dlhšie vydržať, ale náš cieľ bol ešte ďaleko a tak sme všetko pobalili a zase vyrazili.
Nasledujúce 4 kilometre chodník pomaly klesal križujúc korytá riečok, občas vyplnené masami topiaceho sa snehu. Vody v nich bolo málo a nemuseli sme použiť našu výbavu na brodenie. Farby okolo nás sa zase zmenili. Dominoval v nich okrový ryolit. Chodník nás prinútil vystúpať na jeden kopec, z ktorého bol taký výhľad, že nám doslovne spadli sánky a batohy na zem. Ten pohľad bol hypnotizujúci. V jednom zábere so všetkými farbami, ktoré sme doteraz po ceste videli. Počas tejto pauzy sme si vymenili naše cestovateľské dojmy s jedným Kanadsko-Americkým párikom, ktorý túto cestu absolvoval tak ako my, ale v pohodlnejšom tempe. Nič netrvá večne a keď si myslíte, že toto bolo to naj, islandská krajina vás vie po pár km úplne vyviesť z omylu. Po dvoch km sa nám otvorila panoráma so zelenými údoliami medzi čierno-zelenými kopcami a ľadovcami pokrytými pohoriami v pozadí. Krajina ako z Tolkienových príbehov. A niekde tam dole v strede už bol kemp, taká malá bodka pri jazere – náš dnešný cieľ. Začalo sa strmé nepohodlné klesanie po svahu dolu k rieke. Už tu sme začali premýšľať nad tým, či tam bude lávka, či bude potrebné brodiť naboso, alebo prebehneme v plytčine po kameňoch. A možno že sa jej chodník uhne a nebudeme ju križovať. Na oblohe sa nám medzitým naskytol zaujímavý úkaz. Tieň kondenzačného oblaku pred letiacim lietadlom, v angličtine contrail shadow. Vtedy sme nevedeli o čo ide, ale google nám to neskôr vysvetlil.
Ako sme klesali dole, krajina okolo nás sa farbila do zelena. Zo zelených pahorkov a lúk nás sledovali islandské ovce. Počas krátkeho času sme stihli odpozorovať, že väčšinou tvoria trojčlenné skupiny a vyskytujú sa aj na neobvyklých miestach, kde by ste nič živé okrem machu nečakali. Zastavili sme pri rieke a hľadali miesto, kde by sa dala prejsť suchou nohou. Rieka križovala chodník na mieste, na ktorom by sa možno dalo prejsť aj na sucho po kameňoch, ale bolo by to dosť riskantné. Šírka v tomto mieste bola asi 3 metre s hĺbkou možno 20-30cm, ale prúd bol stále dosť silný na to, aby sa v nej dal postaviť stabilný prechod. Do kempu to podľa smerovníka boli ešte 3km a nechcel som si predstaviť, ako by som cez noc sušil turistické topánky. 30m po prúde to nevyzeralo lepšie. Bolo sa treba rozhodnúť. Kým sme taktizovali, dobehla nás skupinka turistov. Tiež sa najskôr rozhliadali. Potom jeden z nich hodil pár väčších kameňov do prúdu a podopierajúc sa turistickými palicami sa ako-tak dostali na druhý breh. Poslednému sa šmykla noha a skončil po lýtko vo vode. My sme palice nemali a naokolo nebola šanca ich zohnať. Tak sme sa rozhodli ísť na istotu. Dali sme dole topánky a obuli si obuv do vody. Chytili sa jeden druhého a vošli do ľadovej vody. Vo vode sme boli len pár sekúnd, ale keď sme vyšli na druhý breh skoro sme si necítili prsty na nohách. Mne bolo asi málo, lebo som si na druhom brehu zabudol obal z topánok, tak som si to nechtiac absolvoval znovu a 2x. Keď nám naše unavené opuchnuté nohy rozmrzli, obuli sme sa a pokračovali ďalej. Cestou sme si vraveli, že dnes bol celkom teplý deň, ale zažiť si to v horšom počasí by bolo to skutočné utrpenie. Bol to jediný a aj posledný brod na dnešnej ceste.
Po tých pár zvyšných nudných km sme sa dostali k nášmu dnešnému kempu - Álftavatn. Dotackali sme sa na recepciu, zaplatili za nocľah a teta si zaznačila našu národnosť do svojich štatistík. Mne ešte pri odchode padol zrak na veľkú konzervu nakladaných uhoriek v poličke s nápisom „free food“. Kto to sem ťahal aby to tu potom nechal? Kemp sa nachádzal medzi cestou F210 a meandrujúcou riekou. Mimo miesta pre stany ho tvorila budova recepcie, turistická chata a budova so soc. zariadeniami, kde bola aj teplá sprcha za poplatok. Stan sme si rozložili na mieste podľa inštrukcií z recepcie a na napnutie sme namiesto kolíkov použili kamene. Slnko ešte stále hrialo, tak sme mokré veci vyložili von nad a pred stan. Zbehli sme sa osprchovať a po ďalšej kvalitnej večeri sme si dali prechádzku okolo kempu. Posledné slnečné lúče sa stratili asi po ôsmej, ale svetlo bolo ešte po desiatej. To sa už ku nám od hôr začali vkrádať oblaky a citeľne sa ochladilo. Než sme si ľahli spať, bolo jasné, že túto noc polárnu žiaru neuvidíme. Ešte po zotmení chodili do kempu turisti a rozkladali si okolo nás stany. Jeden z nich chrápal tak hlasno, až sme mali pocit, že nám spí v predsieni.
Álftavatn – Þórsmörk (31.8.2017)
Začali sme stúpaním do mierneho svahu a po pár minútach sme boli na druhej strane kopca. Hory okolo nás boli zelené. Pod nami sa otvorilo údolie s riekou a samozrejme, chodník šiel bez mostíku krížom cez ňu. Prvá povinná zastávka ani nie 2 km od kempu. Veľmi neradi sme sa prezuli, vyhrnuli gate a namočili našu suchú obuv na brodenie. Dnes nesvietilo slnko, ktoré by nás po tomto ľadovom schladení zohrialo. Po prebrodení sme sa pobalili a vykročili na chodník. Za nami postupne prichádzali ľudia a vyzúvali topánky. Asi za 30 minút sme prišli na cestu ktorá nás doviedla k ďalšiemu kempu. Okolo to bola samá skala, preto obdivujem tých, ktorí na tomto mieste vedeli rozložiť stan. Za kempom pokračoval chodník po kamennom povrchu popri prašnej ceste. Ďalšiu rieku v ceste sme prešli po mostíku, ale po asi 300 metroch sme prišli k takej, pri ktorej už žiadny nebol. Podľa odporúčaní z chaty sme nadišli asi 100m proti prúdu od brodu pre autá. Už tam boli dáki ľudia a my sme sledovali, ako to zvládnu. Vybrali sme si miesto s malým ostrovčekom uprostred toku. Mladý Francúz, ktorý išiel pred nami to dal celkom naboso a ešte si popri tom nabral vodu do fľaše. My sme sa chytili jeden druhého a s dvojnásobným utrpením sme sa pomaly prebrodili. Prúd bol silnejší ako pri našich predchádzajúcich prechodoch, preto sme postupovali opatrne. Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá náročné, dodržiavali sme základné pravidlá z príručiek. Nebrodiť naboso, mať odopnuté všetky popruhy na batohu a ak nemáte palice, tak aspoň oporu v partnerovi. So zmrznutými nohami, ale vysmiati sme sa obuli naspäť do suchých topánok s tým, že to bol náš posledný dnešný brod (ale nebol).
Pred nami sa otvorilo ploché údolie s prašným mesačným povrchom posypané skalami, medzi ktorými bol akoby odhrnutý chodník na šírku metra. Prakticky sa tu nedalo zablúdiť. Táto rovina mizla v šedi kdesi v diaľke pod horami. Takto to pokračovalo skoro 5km až ku ďalšej rieke. Cez rieku bol postavený most pre autá a pod ním hučal vodopád. Za ním rieka tiekla v kaňone. Pod vodopádom bolo miesto, kde sa dalo na chvíľu oddýchnuť. Tam sa nám prihovorila jedna mladá Američanka. S ňou a s mladým Francúzom sme pokračovali v túre do ďalšieho kempu. Trasa išla chvíľu po ceste a potom pomaly stúpala do údolia medzi kopcami. Práve v tomto údolí začalo nepríjemne pršať. Dážď v kombinácii s vetrom spôsobil, že som mal mokrý celý predok od hora až dole. Intenzívny dážď sa po desiatich minútach zmenil na mrholenie. Po prejdení údolia sme sa ocitli v ďalšom z islandských svetov. Tmavé, akoby na popol spálené údolie medzi čierno-zelenými vrcholkami kopcov a nepríjemný vietor fučiaci proti nám, ktorý pri našľapovaní víril prach z chodníka. Macke tu vietor nafúkal do oka prach tak nešťastne, že mala po zvyšok dňa napuchnuté oko až tak, že naň skoro nevidela. Bola to krajina bez stromov a kríkov, bez zvukov vtáctva, ale predsa v mnohom krásna s očarujúcou panorámou. Po prejdení tejto časti zdanlivej pustatiny sa pred nami otvorilo údolie s budovami kempu Emstrur. Mrholenie za chvíľu prestalo a tak sme vybalili výbavu a pripravili obed. Po obede sme sa rozlúčili s našou spolucestovateľkou, pobalili a vyrazili ďalej po značke. V zelenom záveternom údolíčku pod kempom si niektorí začali rozkladať stany. Prešli sme okolo nich a vystúpali k ďalšej časti dnešnej trasy. Podľa informácií z chaty išlo o obchádzku hlbokého kaňonu rieky až ku najužšiemu miestu, kde bol postavený mostík.
Opatrne sme strmým svahom zostúpili ku hrane kaňonu a z lávky nad riekou sledovali a počúvali, ako divoký prúd vrie medzi jeho stenami. Za mostom sme pokračovali stále na dohľad kaňonu a rieky, ktorá tiekla po pravej strane. Za nami boli v diaľke meandre, zlievajúce sa v úzkom lieviku do jedného toku. Na chvíľu nám vyšlo slnko, ale stále fúkal nepríjemný ostrý vietor. Chodník vystúpal na plošinu s výhľadom na panorámu okolo. Dominovali jej vysoké sivozelené skaly kaňonu a v pozadí slnkom osvetlené zelené hory. Krajina pred nami sa zase sfarbila do čierna. Túto sivú púšť križovala tmavá linka po ktorej sme ju mali prekročiť. Na hodinkách sme mali skoro 5 hodín a do cieľa to bolo asi 10 km, ale s tým, čo sme absolvovali včera nás začala premáhať únava. Boli sme vyčerpaní, Macku pichal v oku sopečný prach a počasie tiež neprialo rozjímaniu. Chodník nás viedol pod skalnou hranou, krížom cez hlboké zelené jarky. V pozadí sa v údolí vlnila rieka. Postupne sme klesali nižšie do suchého koryta rieky pomedzi prvé kríky. Naše topánky sa zabárali do jemného sivého prachu. Oproti nám prešla trojčlenná skupina turistov pravdepodobne mieriacich do Emstruru. Boli poslední s ktorými sme sa v ten večer minuli. Postupne pribúdalo viac zelene, až zem pokryl súvislý trávnatý povrch. Na mieste, kde chodník opúšťal suché koryto, tiekla rieka, cez ktorú sme prešli po lávke. Pred ďalším stúpaním do kopca už slnko svietilo tak, že som na chvíľu musel vyzliecť vrchnú vrstvu oblečenia. Hore na kopci nás okrem troch pasúcich sa oviec čakal aj krásny výhľad na rozvetvenú deltu rieky pred nami a kaňon za nami. Doslova každú chvíľu som sa obzeral dozadu či neuvidím dákeho turistu, ale zdalo sa, že tí čo boli ešte pár km za nami sú až príliš pozadu, alebo nepokračovali našim smerom. Na druhej strane sa pred nami postupne otváralo údolie s tečúcou riekou a my sme dúfali, že tam niekde bude lávka. Ako sme sa k nej približovali, z diaľky som mohol vidieť dvoch turistov na druhom brehu obúvajúcich si topánky. Po pár minútach zmizli v lese na opačnej strane. Bolo jasné, že to bude náš ďalší dnešný brod.
Kým sme dorazili k rieke, tak stihli na druhú stranu proti nám prebrodiť aj dve ovce. Chvíľu sme aj verili, že tam nájdeme miesto, cez ktoré prebehneme nasucho, ale bolo to márne. Rieka bola príliš široká a prúd bol silný. V mútnej vode sme nevedeli odhadnúť jej hĺbku. Dali sme dole topánky a gate, prezuli sa a pre istotu si natiahli ešte návleky, aby sme zmiernili chlad z tečúcej vody. Držiac sa jeden druhého sme opatrne vošli do vody. Prúd bol taký silný, že nám voda špliechala na stehná a v sekunde znecitlivené nohy len ťažko hľadali oporu na dne rieky. Pomaly sme sa dotackali na druhý breh a zhlboka si vydýchli. Veď to zvládli aj tie ovce. Ako je možné, že sme informáciu o tomto brode nezachytili? Zase sme sa pozbierali a vyrazili na chodník, ktorý teraz pre zmenu vchádzal do lesa. Náš prvý les na Islande. Smerovník udával 2,8 km k dnešnému cieľu. Bol to lesík s nižším porastom, skoro ako niekde u nás. Značka viedla popri ceste, chvíľu priamo po nej a potom sa odpojila. Minuli sme informačné tabule kempov a aj reklamné tabule, ktoré zvádzali na ponuky súkromného ubytovania. Na odlesnenej časti hore sa nám naskytol ďalší pekný pohľad na údolie s riekou osvetlené slnkom. Zhora sme na opačnej strane v diaľke pod nami videli budovy kempu, rieku a kopce Godalandu v zapadajúcom slnku. Zišli sme strmo dole do údolia, kde sme na chvíľu zastali pri mapke celej našej dvojdňovej trasy, v ktorej boli prehľadne vyznačené všetky brody, kempy a vzdialenosti na trase. Po pár desiatkach metrov sme vyšli z lesa v cieli našej cesty v kempe Langidalur v Þórsmörku.
Toto miesto sa rozkladalo na konci trávnatej plochy medzi lesom a korytom rieky. Najväčší objekt bola veľká chata s ubytovaním pre turistov, potom chata správcu, dva prístrešky so sociálnymi zariadeniami a sprchami a spoločenská miestnosť s malým obchodíkom v ktorom plechovka piva stála v prepočte 8euro. Vedľa chaty bol gril okolo ktorého sa motala skupinka anglicky hovoriacich turistov. Zložili sme batohy pri chate a zaplatili za ubytovanie. Dnes sme nemali potrebu platiť extra za teplú sprchu. Macka vysvetlila svoj problém s okom správcom kempu a slečna v tradičnom islandskom svetri jej doniesla balenie jednorázových kvapiek do očí. Našli sme si miesto na tráve a rozložili stan. Prvý raz sme bez väčších problémov dokázali zapichnúť stanové kolíky bez toho, aby sa zohli. Ohnuté už boli aj tak dosť. Medzitým sa z druhého brehu cez rieku prebrodil autobus Reykjavik Excursions, ktorý naložil skupinky turistov. Zapadajúce slnko v lúčoch magicky svietilo na zelené kopce Godalandu, ale ich vrcholy zakrývali biele oblaky. Po večeri sme zašli na recepciu zistiť predpoveď počasia na nasledujúci deň. Vraj malo byť dobré. Pred spaním som ešte odkiaľsi zachytil konverzáciu v známom jazyku. Dnes to bol zaslúžený oddych. Laugaveur bol za nami. Zajtra budú v pláne ľadovce a sopky.
Þórsmörk - Skogar (1.9.2017)
Pri stúpaní do strmého kopca sa nám postupne otváral pohľad do zeleného kaňonu s potôčikom, popri ktorom viedol náš chodník. Dostali sme sa na rovinku, cez ktorú sme mali výhľad na rozvetvenú rieku s kempom, jej prítoky a hlboký kaňon potoka. Cez úzky hrebeň so strmými zrázmi na oboch stranách sme prešli ďalej obdivujúc čierno-zelené masívy skál. Ako sme išli vyššie, postupne nás pohlcoval oblak inverzie. Za chvíľu sme nevideli na 30 metrov. Miesto v tieni hory samo o sebe začínalo pôsobiť strašidelne. Stúpali sme traverzom po skalnatom chodníku až k miestu, kde vychádzal na vrchol skaly. Postupne oblak redol a viac a viac sa ukazovala modrá obloha. Po vylezení posledného stupienku sme sa ocitli na rovinke, na ktorej na nás cez opar dopadali slnečné lúče. Ako sme išli pomaly ďalej, opar sa rozplýval a nad ním sa v diaľke začínali ukazovať ľadovcom pokryté hory. Boli sme presne na hornej hrane inverzie. Zakrátko opar zmizol a my sme mohli obdivovať slnkom osvietené ľadovce všade naokolo. Na jednej strane veľký Mýrdalsjokull, na pravo od neho menší Eyjafjallajokull. Bol to nádherný pohľad. Nachádzali sme sa na akejsi stolovej hore s mesačným povrchom. Naokolo pod nami sa vznášal bublajúci opar inverzie, ktorý len dotváral čarovný obraz miesta. Boli sme tam sami v tom bezvetrí a len kdesi v diaľke sa ozýval skrytý vodopád. Sledovali sme vychodený chodník medzi kameňmi, pomaly sa blížiac k ďalšej hore. Sprava sa ku nám priblížil opar, na ktorom sme chvíľu pozorovali dúhu. Postupne nás zase pohltila inverzia a keď sme z nej vyšli, mohli sme pozorovať vidmo, v ktorom sa nachádzal náš tieň.
Chodník zmizol za okrajom plošiny, klesol strmo dole a chvíľu pokračoval po krátkom hrebeni. Inverzia zakrývala pohľad dole na obe strany. Z ľavej strany sa ozýval výrazný hukot skrytého vodopádu. Za hrebeňom pokračoval chodník po skalách na strmom svahu zaistený reťazami. Ako sme sa vzďaľovali a stúpali vyššie do kopca, stále častejšie sme sa museli zastavovať a obzerať. Za nami sa stále viac otvárala panoráma hôr nad oblakmi, z ktorej sa pomaly ako ostrovy vynárali vrcholky hôr. Už bolo vidno aj vodopád z ľadovcovej rieky, miznúci kdesi v rokline. Vyjsť tento svah nám trvalo trochu dlhšie, ako sme plánovali. Na vrchole za ním sa nám naskytol výhľad na čiernu lávu, ktorá bola vyvrhnutá z trhliny počas erupcií Eyjafjallajokull v roku 2010. Kontrast na bielom snehu a sivých skalách vytváral dojem, že sa to udialo mesiac dozadu. Po svahu sme obišli tmavú lávu a po značenej ceste zostúpili k snehovému poľu. Zblízka sme si prezreli kanály v stuhnutom lávovom poli. Tu pod kráterom sa značenie stratilo. Pred sebou sme mali niekoľko vychodených chodníkov. Na snehu neboli viditeľné stopy a ani sme si nemysleli, že by cesta mala pokračovať cez vrchol krátera, ako ukazovalo značenie. Išli sme chvíľu po snehu a po chvíli sme narazili na skupinku dvoch turistov idúcich proti nám, ktorí nám potvrdili, že sme na správnej ceste do Skogaru. Vykročili sme do mierneho kopca cez kráter Módi, kde konečne pokračovalo značenie. To nás viedlo medzi kráter Magni a ďalší bezmenný malý kráter, kde sme časť stúpania absolvovali po snehu. Cestou sme mali krásny výhľad na ľadovec Mýrdalsjokull a pohoria v pozadí. Niekedy sa zdalo, že stĺpiky sú osadené nelogicky, priamo v lávovom poli aj keď sa cesta dala absolvovať oveľa pohodlnejšie, krátkou obchádzkou po snehu. Za kráterom Magni sme minuli smerovník a prešli kúsok po tmavej prašnej plošine na dohľad chaty Fimmvörðuháls stojacej na okraji zrázu. Chata stála mimo chodníka a ani sme nemali dôvod sa tam zastaviť. Prešli sme cez hrebeň a údolie so snehovým poľom na vyvýšeninu, kde sme chvíľku podebatovali s párikom, čo šiel opačným smerom. Každý z nás chcel stihnúť autobus na tej opačnej strane kopca. Vymenili sme si odporúčania na ďalšiu cestu a pobrali sa ďalej. Odtiaľ sme zostúpili na ľadový splaz s kusmi lávovej horniny na povrchu. Ako sme naň vstúpili začínalo nám byť jasné, že nejde o obyčajný sneh ako doteraz, ale skutočný topiaci sa ľadovec, ktorého povrch bol aj primerane klzký. Úspešne bez pádu sme prešli cez splaz a pokračovali k ďalšej chate Baldvinsskáli v tvare "A", trčiacej nad obzorom pred nami. Tú sme obišli po zasneženom svahu na vrchole ktorého viedla cesta. V lepšom počasí sa dá od chaty dovidieť až k moru. My sme to šťastie nemali, aj keď sme sa na počasie nemohli sťažovať.
Po nezáživnej unavujúcej ceste sme pomaly klesali dolu. Z tej monotónnosti nás začínali bolieť prsty na nohách. Oproti nám chodilo viac a viac turistov a raz nás minul aj jeden superjeep. Postupne sme sa približovali k hrane kaňonu z ktorého sa hlasnejšie ozývali zvuky valiacej sa vody. Zároveň sme sa ale zase ponárali do ďalšej inverzie. Rieku sme prešli v jej najužšom mieste po mostíku s polámaným zábradlím na jednej strane. V hustej hmle sme po vlhkom chodníku pokračovali popri rieke. Občas sme sa ocitli bližšie a otvoril sa nám pohľad na vodu padajúcu do neznáma, poprípade nejasné obrysy vodopádu. Z hmly sa vynárali a mizli skalné útvary a steny kaňonu. Na trávnatých plochách sa v malých skupinkách pásli ovce. Postupne sme prešli pod hranicu oblačnosti. Chodník sa rozšíril a pred nami sa objavovali turisti v čoraz väčších počtoch. Obdivovali sme vysoké skaly kľukatého kaňonu s duniacimi vodopádmi z ktorých stúpal opar. Pred nami sme na horizonte spozorovali oceán. Na jednom trávnatom mieste na okraji kaňonu sme zložili batohy a konečne si spravili potrebnú pauzu. Do Skogaru to mal byť už len kúsok a tak sme v kľude zastavovali pri takmer každom z vodopádov a obdivovali magické kaňony. Už sme si zo žartu začínali vravieť, aká je to nuda. V skutočnosti sme na tej kráse mohli oči nechať. Postupne pribúdali aj návštevníci bez turistickej výbavy čo naznačovalo, že cieľ je naozaj blízko. Dorazili sme k poslednému a najväčšiemu vodopádu, Skogafossu. Nad vodopádom s výhľadom na padajúcu masu bola rovinka plná fotiacich turistov. Smradľaví, s veľkými batohmi a obutí v ťažkých turistických topánkach sme priťahovali ich pohľady. Na druhej strane, kúsok za riekou sa pásli ovce, ukazujúc turistom svoje zadky. Tiež sme si spravili svojich pár fotiek a po schodoch zišli dole k parkovisku, kde sme si pozreli vodopád aj zospodu. Spoločným „selfie“ sme oficiálne zakončili náš trojdňový výlet. V kempe sme obsadili sprchu, v ktorej sme sa prezliekli do čistého oblečenia a išli čakať autobus. Lístky sme si zakúpili priamo u vodiča. Cestou do Reykjavíku sa náš žalúdok ozýval pri každom fastfoode popri ceste. Autobus nás vyložil pri mestskom kempe, v ktorom sme rozložili stan, vychutnali si teplú sprchu a pripravili jedlo v kuchynke. Večer sme strávili sumarizovaním predchádzajúcich dní a plánovaním zvyšku dovolenky na Islande. Ale to už bol iný príbeh.
Celú fotogalériu si môžete otvoriť tu.
Zhrnutie a pár užitočných informácií na záver
 |
| Tabuľka s nákladmi na celú túru pre dve osoby (jedlo sme si zaobstarali vopred). |
- Užitočné odkazy: road.is - aktuálna zjazdnosť ciest so štatistikami a webkamerami; vedur.is - predpovede počasia, zemetrasenia, sopečná aktivita :).
- Mena: Islandská koruna (ISK). Ak si beriete svoju platobnú kartu je veľmi pravdepodobné, že s Islandskou korunou fyzicky neprídete do kontaktu. Platobné karty akceptujú aj v tých najodľahlejších kempoch, medzi inými aj v Landmannalaugar, Álftavatn alebo Þórsmörku.
- Roaming: Pre O2 ako v EU. Aj dátové balíčky sme čerpali ako doma. Ostrov má dobré pokrytie mobilným signálom.
- Cestovanie: Turisti najbežnejšie na prepravu po ostrove využívajú autobusy, alebo vozidlá z požičovní (potom ešte bicykle, motorky, helikoptéry, lietadlá, autostop atď...). Vlakovú dopravu na islande nenájdete. Aj cestovanie autobusom je podstatne drahšie ako u nás. Je na vás, či na premiestňovanie využijete verejnú dopravu, alebo služby súkromných spoločností. My sme využívali služby spoločností Reykjavik Excursions a Trex. Cestovné lístky je možné zakúpiť aj v predstihu cez internet, kde občas nájdete akciové ponuky so zľavami. Lístky sa dali zakúpiť aj priamo u vodiča. Samozrejmosťou bola platba platobnou kartou cez terminál.
- Potraviny: Jedlo a pitie je na Islande podstatne drahšie ako u nás. Väčšina batôžkárov preto uprednostňuje nákup v supermarketoch Bónus alebo Krónan, ktoré patria k tým lacnejším. Pokiaľ máte obmedzený rozpočet a potlačíte v sebe pocit hanby, potraviny (cestoviny, ryžu, instantné polievky, omáčky, čaje, kávu, atď.) si viete zadarmo zaobstarať v kuchynke každého väčšieho kempu. Ide o potraviny, ktoré ľudia nespotrebovali a nechceli si ich brať so sebou domov. Každý kemp má pre ne vyhradené miesto v kuchynke. Mimo iného si takto viete zohnať aj kartuše k varičom, poprípade základnú turistickú výbavu.
- Plynové kartuše: Bežne dostupné a najbežnejšie sú kartuše so závitom - screw-on (Coleman, Primus). Kartuše bez závitu - clip-on (Campingaz) síce tiež zoženiete, ale nie sú na Islande bežné.
- Výslovnosť: Þ – číta a niekedy sa aj píše ako th. Napríklad Þórsmörk = Thórsmörk
- Mapy: Pre každý prípad som mal stiahnutú offline mapu Islandu v aplikácii Locus Map. Mala by sa dať použiť aj offline mapa v aplikácii maps.me, ale neskúšal som. V oboch sú zaznačené turistické chodníky.
